Čierny zápisník

Tmavá noc. Vietor zúrivo ohýbal holé konáre stromov zo strany na stranu. Hviezdy sa ľahostajne zababušili do sivých páperových mračien a spokojne zadriemali. Iba mesiac z času načas zvedavo kontroloval, čo sa deje dolu, tisícky kilometrov pod ním. Blúdila som úzkymi spiacimi ulicami, mrznúc v tenkom zelenom kabáte. Moja najväčšia vzácnosť, ošúchaná gitara so storočnými strunami a tupým zvukom, sa lenivo pohojdávala na mojich pleciach. Ostatné veci boli nedbanlivo nahádzané do veľkej žlto-čiernej kapsy s indiánskym vzorom. Zopár zodraných tričiek a nohavíc, zubná kefka, ktorú asi tak skoro potrebovať nebudem, tri perá, ceruzka a malý čierny zápisník. Vo vrecku škodoradostne štrngali mince. Nepáčil sa mi ten zvuk, pripomínal mi, že ich onedlho miniem. Konečne som zastala pred malou nehostinnou vlakovou stanicou. Bola prázdna. Sadla som si na rozheganú lavičku a čakala. Po čase sa ozvalo trúbenie a vzápätí vlak s uši trhajúcim škrípaním zastavil. Nestrácala som čas zbytočným obzeraním sa a lúčením s touto malou ošarpanou dedinkou. Nedočkavo ale so strachom som naskočila na vlak. Na prvých prázdnych sedadlách som si zložila veci a zanedlho som sa oddala bezstarostnému sneniu. Zobudila ma kyslo vyzerajúca revízorka." Lístok !" nevrlo na mňa vyštekla. "Stanica bola predsa zavretá," odvrkla som. "Tak kam teda cestuješ?" vyzvedala netrpezlivo. "Do mesta," odvetila som, prevrátiac očami. Kam inam sa dá ísť z toho beznádejného zapadákova? Naťukala potrebné údaje do svojho malého prístrojčeka na tlačenie lístkov, pričom si ma stále nedôverčivo premeriavala. "Bude to 1.60 eura," oznámila nakoniec povýšenecky. S obavami som prerátala peniaze. Vyšlo mi to len tak tak. Vysypala som jej do dlane plnú hrsť centov. Vrhla na mňa zdrvujúci pohľad, zvrtla sa na päte a zmizla. Ani si ich len neprerátala. Pre lepší pocit som za ňou ešte vyplazila jazyk, potom som sa zvalila späť na sedadlá a vrátila sa k svojej predošlej činnosti - spaniu.

Útek sa podaril. Zbohom buď, moja najhoršia nočná mora - detský domov... Môžeš si byť istý, že chýbať mi nebudeš. Keby len teraz Lucia tušila, kde som, umrela by od závisti. Viem si živo predstaviť jej vyvalené oči alebo Sarah ako sa strachuje, čo si tu sama počnem. Škoda, že o ničom nevedia. No nemohla som riskovať, aby sa náhodou nepreriekli. Možno keby tam nebola každá jedna vychovávateľka posadnutá myšlienkou utýrať ma do bezvedomia, tak by som v tom väzení ešte pár rokov vydržala. Ale každý deň umývať riady, plátať ponožky, variť kávu pre obmedzené, namyslené kravy... Mala som toho už plné zuby. Sedím na studenej kamennej lavičke, pomaly si už ani necítim zadok, a píšem. Začínajú mi však mrznúť prsty, okrem toho ma už aj tak nič nenapadá, tak to asi zatiaľ nechám... Zavrela som čierny zápisník a hodila som ho spolu s perom do kapsy. Zuby mi usilovne drkotali. Neprítomný pohľad som upierala na špinavú tabuľku, ktorá upozorňovala, že je zakázané prechádzať cez koľajnice. Musím si nájsť v meste dobrý flek, potom ostáva už iba dúfať, že aspoň zopár okoloidúcich bude mať zmysel pre umenie. A že mi nepraskne struna.

Striasla som sa, keď znovu zafúkal vietor. Radšej som nechcela myslieť na nasledujúcu noc. Keď nezarobím dosť, aby som si prenajala nejakú skromnú izbičku s rozheganou posteľou a vypĺznutou perinou, budem to mať ťažké. Začínalo svitať. Vzápätí na oblohu vyhuplo ospalé slnko a jeho dotieravé lúče blúdili po stanici, až ma nakoniec našli a zamierili si to priamo na moje oči. Nahnevane som žmúrila a s povzdychom som sa zdvihla zo svojho miestečka, ktoré som si akurát stihla ako-tak vyhriať. Pozbierala som svoj skromný majetok a takto "optimisticky" naladená som sa vydala hľadať správne miesto. Námestie je obrovské a zatiaľ takmer prázdne, keďže je ešte len ráno. Miest na "podnikanie" som našla viac, no nakoniec som zakotvila na rohu istého obchodíku. Je to tu v podstate útulné. Zápisník som hodila bokom a vytiahla som gitaru z puzdra. Nežne som ju pohladila po zvráskavenom dreve a vybrnkala si krátku melódiu na rozohriatie. Bola trochu rozladená. Hneď som to dala do poriadku. Skontrolovala som, či je všetko, ako má byť. Vyprázdnená kapsa ležala na chodníku predo mnou, otvorená, aby sa do nej dalo ľahko trafiť. Veci som mala poskladané pod sebou, pretože som nemala náladu celý deň presedieť na tvrdej zemi. Vybrnkávala som známe melódie, pomalé, melancholické. Bola som slobodná, vznášala sa k belasej oblohe usmievajúc sa.

Prvé pero mi skoro dopisovalo. Čierny atrament sa ladne pohyboval s pohybmi mojej ruky po papieri ako ten najslobodnejší vták po oblohe . Zárobok by dnes ako tak ušiel. Ani zima mi taká nebola a jedna postaršia pani ma zavolala aspoň na skromnú večeru a šálku čaju. Všetko krásne vychádza. Rozhodla som sa, že si založím pokladničku. Každý deň do nej odložím niekoľko zvyšných centov . Potom, keď bude plná, niekam si vyrazím. Precestujem celý svet. Pravdaže, bez gitary ani na krok.

Na dnešnú noc som si mohla zaplatiť nocľah a s dobrým pocitom pri srdiečku z dnešného dňa som zavrela zápisník a ustáta sa ponorila do spánku. Moje najtemnejšie myšlienky mi zamotali hlavu. Sny sa zdali skutočnosťou. Mala som pocit, ako keby do mňa niekto búchal alebo ma chcel sotiť. Tento nepríjemný pocit ma zužoval, až som sa prebudila celá spotená. Zdalo sa mi, že do izby mi vtrhla opatrovateľka a vynadala mi za to, že mám pohádzané veci po zemi, zas som si prispala a nič okrem seba ma nikdy nezaujímalo. Z jednej strany mala pravdu, ale úprimne nemala som na výber. Od malička som bola odkázaná iba na seba. Narodila som sa žene, ktorá nebola schopná ma vychovať, pretože mala dosť problémov so svojím životom a neposkytla by mi výchovu takú, aby ma vychovala správne. Nechala ma v pôrodnici s odkazom v malom čiernom zápisníku kde vysvetľovala prečo ma tam nechala. Sama to nechcela ale jej osud jej nedal na výber. V slovách písaných jej rukou mi sľúbila, že ak sa jej životná situácia zlepší nájde si ma a vynahradí mi všetky tie roky, čo som bola sama a nevenovala sa mi. Jediné, čo mi zanechala moja matka a je to súčasťou môjho života je tento zápisník a moje meno. Bolo mi pridelené tak isto ako detský domov. Volám sa Veronika ale kamaráti ma volajú Nika. Keď som vyrástla a vychovávateľky mi ukázali zápisník v ktorom moja matka nechala odkaz . Povedala som si, že od toho dňa si budem všetko podrobne zapisovať. Od toho dňa som zapísala tretí zápisník. Keď nadíde deň nášho stretnutia všetky moje zapísane strany jej dám prečítať. Teraz už len dúfať, že sny dievčaťa z detského domova a čiernym zápisníkom sa raz splnia. A slová písane atramentom sa stanú realitou.

Autor: Katarína Janíková