Jazdci duše

Ja som ňou ona zas mnou. Delíme sa o jednu dušu, nie však o jedno telo. Jasne pociťujem jej túžby, akoby to boli moje vlastné. Už ani neviem rozoznať, kde ja končím a ona začína. Sme jednou, a predsa sme dve.

Stalo sa to už veľmi, veľmi dávno. Moja pamäť siaha takmer až na počiatok vekov a to len vďaka nej. Bez nej by už bol zo mňa len prach - v tom lepšom prípade. V tom horšom, ba možno najhoršom, by sa zo mňa stal jeden z nich. Kedysi o nich bolo zakázané povedať čo i len slovko, teraz už je ich medzi nami toľko, že ten zákaz úplne stratil zmysel. O kom hovorím?

O podriadených. Sú to bezduché ľudské schránky, nemôžem ich nazvať ľuďmi, ktoré ovláda vyššia moc a plní cez nich svoju vôľu. Vyššia moc - po pravde draci. V našej krajine sú od nepamäti, avšak ľudí si začali podriaďovať v podstate len nedávno. Predtým sme sa totiž bránili, viedli sme s nimi mnohoročné vojny, strážili sme hranice medzi kráľovstvom a Dračím lesom.

Rokmi však ľudia čoraz viac slabli nielen fyzicky, ale aj psychicky. Mnohé rody týmito vojnami pomaly zanikali, straty na životoch boli jednoducho príliš veľké. Preto sa rozhodli pre tú jednoduchšiu, no zároveň aj najhoršiu možnosť - prestanú bojovať. Jednoducho sa vzdajú, po toľkých rokoch vytrvalého vzdoru to len tak vzdali. Množstvo svojich polí a obydlí tak nechali napospas deštruktívnej moci drakov.

Veľa miest je teraz vypálených do tla, zmrazených, alebo tam, kde kedysi stáli, zrazu stojí les či naopak, zíva obrovská prepadlina. No najhoršie na tom boli miesta pohltené chaosom. Dodnes si na ne všetci musia dávať pozor, pretože táto pre ľudí neovládateľná sila nestráca svoju ničivú moc ani po stáročiach. Ktokoľvek sa dostane príliš blízko, je vtiahnutý do tajomnej ničoty chaosu.

Potom sú tu však ešte osudy ako ten môj. Nie každý totiž skončil katastrofálne - na úteku, podriadený či dokonca mŕtvy -, zasiahnutý drakmi Ničiteľmi, ktorí si naozaj zaslúžili svoje pomenovanie. Existujú aj dobrí draci, tí, ktorí nechcú ničiť, ale tvoriť. Cenia si všetko živé a ochraňujú to zo všetkých síl.

Jedným z týchto drakov je aj ona. Keď som ju prvýkrát uzrela, myslela som, že hľadím na svoju smrť. Svojou svetlou, takmer belasou farbou pripomínala draka vládnuceho ľadu, a tak som sa psychicky pripravovala na tie sekundy neznesiteľného mrazu, počas ktorých zo mňa spraví ďalšiu ľadovú sochu do svojej zbierky. Keď som však pohliadla do jej očí, aby som jej dala najavo, že hodlám zomrieť s hrdosťou a nie v strachu, vedela som, že dnes nezomriem.

Vedela som, že tento drak mi neublíži. V jej očiach sa odrážala moja duša. Doteraz nechápem, ako som to v tej chvíli mohla vedieť a chápať. Zdalo sa mi to neuveriteľné. Prvýkrát som sa ocitla tak blízko draka, že som mu videla do očí, a ja tam vidím odraz svojej duše.

V ten deň ma zachránila. Pripútala si ma k sebe, rovnako ako som si ja pripútala k sebe ju. Stali sme sa jednou. Cítili sme rovnako, chránili sme sa, prežívali sme všetko spoločne. Boli sme schopné čerpať energiu jedna od druhej, moje rany sa vďaka nej uzdravovali oveľa rýchlejšie, zrak som mala jasnejší, všetko sa odrazu zdalo ostrejšie. Akoby som doteraz všetko videla a vnímala cez opar hmly, ktorý sa po našom pripútaní zrazu zdvihol.

A tak je tomu doteraz. Spoločne sa snažíme nájsť ďalších drakov ovládajúcich mágiu duše, aby sme spolu s nimi zachránili čo najviac ľudí, ktorí tu zostali. Počas nášho života sme našli už desiatky drakov, ktorým sa podarilo pripútať k sebe ľudí. Zrkadlá ich duše. Svojich jazdcov. Konečne sme pripravení postaviť sa Ničiteľom tvárou v tvár. A zobrať si, čo je naše. Nemajú šancu nás poraziť. Sme jazdci duše.

Autor: Erika Krchňová

Téma: Vek skazy