Prekonať prekážky sa dá

„Ach, jaj... Prečo to nejde tak ako by som chcela? Je to otrasné...“ zavzdychala som akonáhle som uvidela výsledok mojej snahy. „Takto tú súťaž nikdy nevyhrám...“ S touto vetou som skrčila už niekoľký papier a zahodila ho do koša. Už týždeň sa mi nedarí a nič nejde podľa mojich predstáv.... Smutne som sa pozrela na malý plagátik pred sebou. Veľkým písmom na ňom bolo napísané: Vyhraj a publikuj. Tieto slová boli mojím veľkým snom.

Už pár rokov pracujem na svojej vlastnej knihe. A práve pred troma mesiacmi sa v krajine rozniesla hŕba letáčikov o súťaži, ktorú by som veľmi chcela vyhrať. Každý súťažiaci musí do súťaže poslať buď krátku knihu alebo zbierku príbehov, ktoré napísali. Avšak celá kniha musí byť ilustrovaná. Víťaz, ktorého vyberie porota zložená zo známych spisovateľov, dostane šancu svoju zbierku alebo knihu publikovať. Organizácia zaplatí nakladateľstvu a výtvor víťaza sa môže začať predávať po celej krajine.

Chcela by som to vyhrať, ale... Už na mňa začínajú dopadať názory iných ľudí. Názory mojich spolužiakov, názory mojej rodiny. Vravia, že to nezvládnem. Že je to len strata času. Že s týmto v živote neprerazím, pretože nemám dostatočné množstvo talentu. Nechápem prečo ma nepodporia. Veľmi by sa to zišlo. Hlave teraz, keď mi nepomáha ani tých deväť rokov strávených v umeleckej škole v odbore výtvarnej. Viem, že kresliť viem, ale v poslednom čase mi nepripadá nič čo nakreslím dosť dobré. Ešte, že mám jeho. „Hmm, už by tu mal byť. Kde toľko trčí?“

„Luci, ako sa ti darí? Už nemáš veľa času do konca súťaže,“ ozvalo sa za mnou. Vtipné. Ja o vlkovi a vlk za dverami. Otočila som sa a za sebou uvidela dlho očakávanú tvár. Bol to môj najlepší kamarát Erik. Mám ho veľmi rada. Vždy pri mne stál a teraz je v podstate jediný, kto so mnou nevzdáva túto súťaž. „Nie práve najlepšie. Nič mi nejde. Ak to takto pôjde ďalej, obávam sa, že to nestihnem...“ Na tvári sa mi zjavil smutný pohľad. Na tej jeho sa naopak zjavil veľmi prekvapený výraz. Až potom sa poobzeral po izbe, kde bolo rozhádzaných kopec papierov a na kôš, ktorý bol plný mojich skrčených ilustrácií. Potom sa načiahol a pár z nich vybral. Chvíľku si ich obzeral a nakoniec povedal: „Ale veď nie sú zlé, prečo si ich zahodila?“

Vyzeral veľmi zmätene. „Veď práve, nie sú zlé. To ale znamená, že taktiež nie sú výborné. Začínam sa báť, že nebudem schopná dorobiť to načas. Možno mali všetci predsa len pravdu. Možno na to naozaj nemám a mala ba som sa vzdať takéhoto hlúpeho sna,“ chytila som sa za hlavu. Erik najprv vyzeral zarazene, ale napokon sa na mňa pozrel sympatizujúcim pohľadom. „To nehovor Lucinka. Ty na to máš. Tvoj príbeh je výborný a tvoje ilustrácie majú v sebe istú hĺbku. Je nemožné aby si prehrala!“ S touto vetou sa na mňa hodil a ešte dlhú chvíľu ma držal v objatí. Chápal, že som bola nervóza, a že ma tlačil čas. Som veľmi vďačná, že ho tu mám. Iba on jediný mi dáva silu zotrvať a ísť ďalej.

Po týchto udalostiach sa moja myseľ aj telo dobili energiou, a keď Erik odišiel, znova som sa pustila do kreslenia. V hlave sa mi opakovalo to, čo mi povedal. V ten večer som spravila niekoľko ilustrácií, s ktorými som bola spokojná. Tak to išlo aj celý víkend, až dokedy som nemusela ísť do školy. Už dlhú dobu nosím papiere do školy a kreslím aj tam. Snažím sa využiť všetok čas, ktorý mám k dispozícii. Kreslenie v škole ale nemám rada. Už dávno som zistila, že väčšina tínedžerov sa snaží svoju konkurenciu potopiť. Avšak nikdy som si nezvykla na bolesť, ktorú ich slová vytvárajú v mojom vnútri. A taktiež som nikdy nepomyslela na to, čo sa stalo dnes.

Do školy som prišla ako obvykle na prvú hodinu. Vstúpila som do triedy a s úsmevom pozdravila: „Ahojte!“ Celá trieda sa na mňa divne pozerala. Nechápala som. Až potom, keď sa ozvala moja najväčšia nepriateľka. „Čo to tu máme? Nejaká malá bifľoška, ktorá sa hrá na spisovateľku. Haha,“ zasmiala sa a ukázala mi jej telefón. Boli na ňom fotografie mojich kresieb a taktiež fotografie úryvkov mojej knihy. Pod nimi boli komentáre. Všimla som si, že sa k nim vyjadrovali decká z rôznych ročníkov. To, čo hovorili bolo hrozné. „Mala by si to vzdať. Nikdy takto neprerazíš. Nemáš šancu. Tvoj sen je absolútne hlúpy.“ Už sa nesmiala len ona, ale aj zvyšok triedy. Všetky tie komentáre, ktoré tam boli a smiech okolo mňa som nakoniec nevydržala. Rýchlo som jej do rúk vrazila naspäť jej mobil a rozbehla sa domov.

Keď som tam prišla, silno som sa rozplakala. Bolo toho na mňa veľa. Predstavovala som si ako by som mohla vyhrať. Zrazu ma premohol pocit, že naozaj nie som dosť dobrá. Spomenula som si na ilustrácie, ktoré kreslila moja obľúbená blogerka. V zúfalosti som ich otvorila a začala ich obkresľovať. Po asi hodine som prestala plakať, no obrázky som stále obkresľovala. Keď prišiel čas, kedy mal aj dnes za mnou prísť Erik, mala som veľké množstvo ilustrácií. „Luci? Si tu? Počul som o tom, čo sa stalo v škole. Neber si to, prosím, k srdcu.“ Akonáhle som počula jeho hlas, zodvihla som sa a išla sa pochváliť. „Erik, pozri, čo som nakreslila! Nie je to nádherné?“ Pozrel si obrázky, no nezatváril sa nadšene. Práve naopak. Tváril sa nahnevane. „Čo toto je? Je to strašné. Nevyzerá to vôbec ako tvoje obrázky.“ Au. V tom momente ma strašne zabolelo srdce. „Máš pravdu, nie sú moje. Ale čo som mala robiť. Keď sa budem spoliehať len na svoj talent, nikam sa nedostanem. Nemám na to,“ povedala som zo slzami v očiach. Toto vyzeralo, že ho nahnevalo ešte viac. „Naozaj? Je smutné, že veríš tým ľuďom namiesto mňa. Myslíš, že som klamal, keď som povedal, že keď budeš sama sebou, dotiahneš to, kam len budeš chcieť? Pokiaľ si to neuvedomíš, nehodlám s tebou ostať a podporovať ťa v tomto tvojom kradnutí. Maj sa!“ Ako toto povedal, zvrtol sa na päte a nahnevane odišiel. Super. Teraz som už úplne sama. Aj ten najdôležitejší človek ma opustil. Pozrela som na kresby v mojich rukách. Ale má pravdu. Tieto kresby naozaj nevyzerali ako ja. Pozrela som na hodiny a dátum. Ešte mám päť dní. To by som mohla stihnúť.

Cez tých päť dní som do školy nešla vôbec. Tentokrát som pracovala na svojich vlastných kresbách a nenechala sa rušiť nijakými negatívnymi komentármi. Nech si myslia, či chcú. Moje úsilie nevyšlo na zmar. Ilustrácie som dokončila a celú knihu elektronicky zaslala do súťaže. Bolo to načas. Erikovi som sa ale aj po tých piatich dňoch hanbila pozrieť do očí. Musel byť vtedy zo mňa veľmi sklamaný. Nakoniec som sa ale odvážila za ním ísť.

Bolo ráno. Dvere jeho domu mi otvoril celý rozospatý. „Kto tu je o takej skorej hodine? ...Luci?“ zatváril sa zmätene. „Ahoj, Erik, chcela som sa ti ospravedlniť. Je mi ľúto, že som počúvala druhých a nie teba. Mal si pravdu, pokiaľ chcem, urobím všetko. Svojimi vlastnými rukami. Nepotrebujem k tomu nikoho iného. Ďakujem, že si mi to povedal...“ Dlho nič nehovoril, no po chvíli sa mu na tvári objavil malý úsmev: „To je v poriadku. Som rád, že si si to uvedomila.“ Úsmev sa mu rozžiaril a nakazil ním aj mňa. Po vrúcnom objatí sme sa zahĺbili do ďalšej z našich obvyklých konverzácií.

Prešlo pár mesiacov. Stojím tu na vyhodnotení súťaže. Všetci súťažiaci tu sú. Stojíme v napínavom tichu. Porotca práve vyslovuje meno. Keď ho povie, rozplačem sa. Je moje. Vyhrala som to... Idem si po cenu a dívam sa dole z pódia. Nič ma nepoteší viac ako Erik, ktorý dole stojí s veľkou kyticou kvetov. Naozaj mal pravdu...

Autor: Natália Katarína Červinková

Téma: Vždy dosiahneš, čo chceš, keď do toho dáš všetko