Zlatá dýka

Na nádvorí bolo množstvo ľudí. Každý z nich tu bol z rôznych dôvodov, v rôznom oblečení, stojaci na rôznych miestach. No určite tu nikto nie je z dôvodu, aby ukradol kráľovskú korunu. Kto by povedal, že pri vchode na nádvorie bude stáť dcéra kováča a krajčírky vo svojich najlepších šatách, len preto, aby ukradla korunu? Nikto.

Pokračovala som ďalej vo svojej ceste. Pred vstupom do hradu stáli stráže. Spoza mňa sa pretlačil starší muž. Oblečený v honosnom oblečení s veľkým bruchom. Jeho zdvihnutý nos do hora mi len potvrdil, že je to šľachtic. Išla som za ním v tesnom závese. Tvárila som sa ako on. Moje prekrásne šaty vlastnej výroby a moja pekná tvárička so zdvihnutým nosom stráže presvedčila, že som dcéra tohto šľachtica. Keď som okolo nich prechádzala, otočili sa za mnou. Nechala som to tak. Mám dôležitejšie veci na práci.

Prestala som sa na neho tlačiť, ale nasledovala som ho, lebo vyzeral, že má namierené do trónneho sálu ako aj ja. Pred dverami, ktoré strážili ďalšie stráže zastal. Bolo mi jasné, že za tými dverami sa nachádza náš kráľ. Keď som videla ako som zapôsobila na stráže pred vchodom do hradu, nebála som sa prejsť cez ne aj sama.

Počkala som chvíľu a išla som do trónnej sály. V trónnej sále vládol rozruch. Bolo tam mnoho obyčajných občanov, ktorý prišli za kráľom riešiť svoje problémy. Pomedzi ľudí som videla, že na tróne nesedí kráľ, ale nejaký šľachtic. Nebol tam jediný zo svojej spoločenskej vrstvy. Bolo tam pri ňom aj mnoho ďalších. Medzi nimi aj ten, ktorého som nasledovala sem.

Chvíľu som ich sledovala. Riešia problémy ľudí, samozrejme za poplatok a nie malý. Poradia sa o povedia rozhodnutie. Ľudia sa netvária, žeby im pomohli. Takže si iba zoberú peniaze a nezaujímajú sa, čo sa deje. Tipujem, že keby rozhodoval kráľ, poplatok by nebol taký veľký, ak by nejaký vôbec bol.

Už chápem obľúbený výrok nášho pána šľachtica keď vyberá dane: „Náš pán si vaše peniaze zaslúži a potrebuje. On vládne a pomáha vám. To nie je ľahká práca." Má to z prvej ruky, aké je ťažké vládnuť.

Prešla som dopredu. „Slečna, ak chce byť vybavená skôr, mali ste aj skôr prísť," ozval sa šľachtic.

Odignorovala som jeho poznámku. „Chcem sa okamžite stretnúť s kráľom!"

Ten sa mi zasmial. „S kráľom sa nemôžeš stretnúť. Ak niečo potrebuješ, tak sa zaraď a počkaj si, kým na teba nepríde rad."

Skôr ako mu mohla niečo povedať, do miestnosti prišiel mladý muž v podnapitom stave s korunou na hlave. „Keď táto prenádherná slečna chce som mnou hovoriť, prečo jej brániť?" pozrel sa na mňa a podišiel ku mne, „Nádherné žieňa, ako sa voláš? Smiem vedieť tvoje meno?"

„Mária Otília Cieľavedomá, môj pane," povedala som mu svoje meno a takmer mi vyšli slzy, keď som videla na čo sú využívané naše dane.

„Tak Mária, nasledujte ma." V jeho komnate bol neporiadok. Usadil ma na stoličku. Na stole bol rozpitý pohár vína. „Odpusťte ten neporiadok. Nečakal som návštevu. Prinesiem vám pohár,“ a začal ho hľadať. Ja som využila jeho nepozornosti a nasypala som mu do pohára prášok na spanie. Keď našiel v tom neporiadku pohár, položil ho na stôl. Najskôr vypil svoj na jeden hlt. Ledva stihol vrátiť pohár na stôl, spadol na zem a zaspal.

Sňala som mu korunu z hlavy. Dala som si ju do vnútorného vačku v mojich šatách, ktorý bol vytvorený na túto príležitosť. Vyzrela som z okna ako vysokom som nad zemou a či je niekto na blízku. Zo závesov som si urobila lano a spustila sa dolu. Obzrela som sa, či ma niekto nevidel, nahmatala som korunu vo svojom vrecku a z úsmevom na perách som sa vracala domov.

Z koruny som vybrala drahokamy. Zlato som rozstavila a ukovala z neho dýku. Do jej čepele som zasadila zopár väčších drahokamov. Do rukoväte som zasadila drobné. Nedá sa s ňou bojovať, ale vyzerá pekne.

Drahokamy, ktoré mi zostali som použila na platbu za veštbu u veštice. Nechcela som vedieť svoju budúcnosť. Chcela som vedieť budúcnosť ľudstva.

Veštica mi vyveštila: „Dnes vládne jeden na oko a nič nerobí, ale vládnu viacerí. V budúcnosti bude vládnuť skupina ľudí, ktorá sa bude označovať ako zástupcovia ľudu. V skutočnosti budú vládnuť a ľud si iba bude myslieť, že vládne."

Zaskočilo ma to tak veľmi, že som sa zobrala dýku a hodila ju do najhlbšieho jazera v okolí. Ľudstvo je ako zlato, mäkké a ľahko tvarovateľné. Nedá sa s ním bojovať, lebo je mäkké. Nech ľudstvo aspoň čas trochu spevní, tak ako vodný kameň túto dýku. No teraz dýka klesá ku dnu ako aj ľudstvo.

Autor: Filip Dian