Víly neodpúšťajú

Príbeh vodnej víly

Bežím čo mi len nohy stačia, unášaná jemným prúdom riečky, ktorá vedie do môjho jazera. Lapajúc dych sa otáčam vzad, pozrúc sa ponad plece na svojich prenasledovateľov. Stále sú za mnou. Môj náskok sa každou sekundou čoraz viac zmenšuje. S čerstvým vzduchom v pľúcach som opäť upriamila pozornost na cestu predo mnou a pokúsila sa zrýchliť tempo, č osa mi vďaka mojim schopnostiam aj podarilo. Veď zrýchliť tok takto malej riečky dokáže každá malá víla! Podarilo sa mi dostať hodný kus před mojich prenasledovateľov, dokonca som im nebola na dohľad. Túto šancu som nehodlala premrhať a tak som okamžite skočila za vodopád, ktorý skrášľoval moje jazierko, a zároveň ukrýval malú, zázračnú jaskyňu. Pritisla som si obe ruky k ústam, aby zo mňa nevyšiel ani hlások a so zatajeným dychom a nastraženými ušami som sa snažila zachytiť dupot nôh, trúbenie terénnych áut a hukot ich motorov. Netrvalo dlho, kým som všetko toto počula – ale akosi příliš blízko. Zvuky, ktoré lovci vydávali, postupne utíchali, čo znamenalo, že sa vzďaľujú. S úľavou som si vydýchla. Pocit úľavy však vzápätí zmizol, pretože akonáhle som z úst zložila svoje ruky, aby ich mohlo opustiť zadržiadvaný dych, nahradila ich iná, väčšia, tvrdšia, mohutnejšia, a rozhodne patriaca mužovi. Okamžite mi došlo, kto to je. Jeden z NICH. Nepremárnila som ani stotinu sekundy a hneď som sa začala brániť. Počula som, že niečo hovorí, no v strachu som nerozoznávala jednotlivé slová. Až keď ma tuho objal jednou rukou a znemožnil mi tak akýkoľvek pokus ďalej sa brániť, som začala vnímať, čo hvorí. ,,… prestaň sa už konečne mykať, dočerta! Ja sa ti snažím pomôcť ty stvora blázivá!“ zavrčal mi šeptom do ucha. V momente som stuhla. Pomoc? A od lovca? Nverila som mu, no napriek tomu som kývla hlavou, že ho počúvam. ,,Tak už ma počúvaš? No sláva! Sľúb mi, že nebudeš kričať, – mohlo by ich to priviesť späť – ja ťa pustím a ty ma vypočuješ,“ pošepkal hrubým hlasom. Znova som pomaly prikývla, tentokrát na znak súhlasu. S očividnou nedôverou ma pustil. Ako vodná víla som však před útekom musela splniť sľub, ktorý som mu za svoju slobodu dala. Otočila som sa tvárou k nemu. Musela som trochu zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre. ,,Tak? Začneš už s tým, čo si musím vypočuť?“ neveriacky, no so záujmom som si ho permerala. Ešte nikdy som nevidela lovca takto zblízka. ,,Ja … áno. Jasné, no, kde … V prvom rade chcem povedať, že sice patrím medzi lovcov nadprirodzených, vôbec nie som ako oni. Nesúhlasím s ich filozofiou, nepáči sa mi prenasledovanie a zabíjanie nadprirodzených tvorov a bytostí, ako si ty. Po druhé by som ťa chcel požiadať o odpustenie…“ ,,Ty žiadaš o odpustnie?! Máš v sebe toľko drzosti, že ma žiadaš, - nie, že si vôbec dovoluješ ma žiadať – o odpustenie?“ vyhŕkla som posmešným tónom, plným zlosti. ,,Tak na to rovno zabudni, chlapče. Žijem už dosť dlho na to, aby som uvěřila jednému z vášho druhu,“ vypľula som jako nadávku a skôr, než stihlo niečo namiestnuť, či čo i len zareagovať na moju odpoveď som vystrela ruky k vodopádu, ktorý ma okamžite pohltil a premiestnil do jaskyne na dne jazierka. Vďaka vibráciám, ktoré som cítila z vody som presne vedela, kedy lovec opustil jaskyňu za vodopádom a preplával na okraj môjho jazierka. Avšak hneď, ako z neho vyliezol, prestala som ho cítiť. Moja moc siaha len po hladinu, nad ňou a mimo vody moje schopnosti slabnú. Predtým, než som vyplávala na hladinu, aby som skontrolovala, či je vzduch čistý, som ešte hodnú chvíľu počkala vo svojej jaskyni, ktorá mi slúžila ako domov už veľmi dlhú dobu. Stále však vo mne kypel hnev na toho lovca. Ako si len mohlo myslieť, že mu za niečo také chabé, ako je záchrana môjho života, odpustím krivdy ktoré páchajú nielen na mojom druhu, ale aj ostatních nadprirodzených? Načo by mu bolo moje odpustenie, keď sa predsa môže kochať krídlami vzdušných víl, vejárovitými chvostami líškolakov, znameniami bosorákov, kosťami vodných a skalných tvorov? Moje myšlienkové pochody prerušili silné vibrácie, ktoré prichádzali z opačného kraju jazierka, práve z miesta, kde bola voda najhlbšia. Musela som to ísť preveriť, čo by som to inak bola za strážkyňu, a tak som sa opatrne vydala za vibráciami. Čim bližšie ku hladine som bola, tým viac silneli, rovnako ako aj mužské hlasy, ktoré ich sprevádzali. Tí muži rozhodne neviedli pokojnú konverzáciu. Bolo ich tam viac a podľa lesknúcich sa opaskov, na kterých im viseli rôzne zbrane som sa utvrdila v mojej predtuche – že sú to lovci. Najskôr som si myslela, že sa po mňa vrátili, no to som vylúčila vo chvíli, keď do jazierka hodili nejaké vrece a odišli. ‚Možno ma chcú niečím otráviť,‘ prebehlo mi hlavou. Avšak keď sa vrece začalo mykať, tieto myšlienky ma okamžite opustili. Oni sa predsa pokúšajú niekoho utopiť! Neváhala som. V mihu oka som bola pri vreci a ťahala ho do jaskyne za vodopádom, ktorá sa nenachádzala pod vodou. Vďaka prúdu sme tam boli behom pár sekúnd. Hneď, ako sme dopadli na zem som začala vrece rozväzovať, aby bytosť v nej dostala potrebnú dávku kyslíka. Hlava, ktorá však z vreca vykukla, aby vypľula vodu, čo jej majiteľovi zaplavovala pľúca, ma nepríjemne prekvapila. Áno, asi ste už uhádli. Bol to ten istý lovec, ktorý mi dnes zachránil život, a zároveň ma vytočil do nepríčetnosti. Chvíľu sme na seba prekvapene zízali, potom však prerušil ticho chrapľavým hlasom od vykašliavania vody. ,,P-prečo si ma zachránila? Myslel som, že mojím druhom pohŕdaš,“ spýtal sa, zatiaľ čo vyliezal z vreca. Vôbec mu v tom nepomáhali jeho zviazané ruky a nohy, takž sa z neho v podstate plazil, ako červ. ,,Nevedela som, kto alebo čo je v tom vreci, to po prvé, a po druhé, nie som predsa bezcitné monštrum – hádam by som nenechala zomrieť niekoho takým spôsobom. Prečo sa ťa chceli zbaviť?“ spýtala som sa obratom a sledovala, ako bojuje s lanom okolo členkov. ,,Pretože so mim povedal, že už to viac nechcem robiť,“ ľahostajne mykol plecom a pokračoval v rozväzovaní. Moju nedôveru postupne pretláčala iná emócia – rešpekt, možno obdiv. Vzoprieť sa rodinnému remeslu, to preňho muselo byť ťažké. No brať to s takýmto pokojom a ľahostajnosťou, to si už vyžadovalo určitú psychickú silu a pohodu. Do popredia mysle sa mi nakoniec dostal trochu nezvyčajný, trochu šialený nápad. ,,Asi sa teraz nemáš kam vrátiť,“ skonštatovala som nahlas, načo záporne pokrútil hlavou. ,,Takže nebudeš proti tomu, keď ťa premením na jedného z môjho druhu,“ predniesla som nezaujatým hlasom, no bola som veľmi zvedavá na jeho reakciu. Hlava mu vyletela hore a prekvapený pohľad jeho čokoládových očí mi akoby prepaľoval v hlave dieru. ,,To by sa dalo?“ neveriacky zvraštil obočie, až sa mu takmer spojilo. ,,Áno, no musíš mi sľúbiť, že hneď, ako ťa premením, odídeš odtiaľto a už nikdy – opakujem, NIKDY – sa k tomuto jazierku ani nepřiblížíš, budeš si ukážkovo plniť svoje povinnosti a ochraňovať všetky tvory a bytosti, ktoré stretneš,“ prísne som na neho hľadela a na zdôraznenie mojich slov som vztýčila ukazovák. ,,Dobre, súhlasím. Sľubujem, že odtiaľto navždy odídem, už nikdy ma neuvidíš, a ak o mne budeš niečo počuť, tak to bude len v dobrom.“ Videla som, že to myslí vážne. Ako by aj nie, keď som mu touto službou zaručovala nesmrteľnosť, dýchanie pod vodou a rôzne iné schopnosti, o kterých sa mu ani nesnívalo! S prikývnutím som mu pripravila elixír a sledovala som, ako ho vypil až do dna. ,,A pamätaj – už sem nikdy nevkročíš, nevyhľadáš toto miesto a zabudneš na existenciu nadprirodzených bytostí. Začneš normálny život, medzi normálnymi ľuďmi, ktorí o nadprirodzenom svete ani netušia. Rozumieš?“ počkala som na jeho omámené prikývnutie a vyprevadila ho von z jaskyne. S trochu zmäteným, no zato šťastným výrazom sa stále vzďaloval a vzďaloval od môjho jazierka, až sa nakoniec stratil medzi stromami lesa. So spokojným úškrnom a hrdosťou na to, ako výborne som namiešala elixír zabudnutia som sa ponorila pod hladinu a s pomocou vodopádu som sa dostala na jeho vrch. Poobzerala som sa vôkol seba, na celý kraj, ktorý mám na starosti, na lesy, ktoré strážia lesné víly, na oblohu, nadýchla sa čerstvého vzduchu a s úsmevom na perách som pošepkala sama pre seba: ,,Víly neodpúšťajú,“ a skočila som do vodopádu.

Autor: Erika Krchňová