Odišla som, aj keď som mala zostať

„Naozaj o tom chceš hovoriť? Ak nie si pripravená, pokojne to môžeme prebrať aj inokedy,“ povzbudzujúco ma po chrbte pohladila starká. „Nie. Už pridlho pred tým utekám,“ zaťala som ruky v päste a začala svoje rozprávanie. S Teom som sa spoznala v knižnici. Obaja sme sa tam chodili učiť každý deň v rovnakom čase. Nakoniec nabral odvahu on a po dvoch týždňoch sa mi konečne prihovoril – vtedy sa z nás stali priatelia. Čítavali sme si spolu, chodili do kina, na večerné prechádzky po meste, dokonca sme spolu niekedy aj varili. Náš kamarátsky vzťah sa pomaly začal presúvať na vyššiu úroveň. Jedného dňa, keď sme spolu sedeli v cukrárni som mu vyznala lásku. On mi ju však neopätoval. Bola som zdrvená a cítila som sa nesmierne trápne. Prerušila som s ním kontakt. Nezdvíhala som telefón, neodpovedala na správy, prestala som chodiť do knižnice. Takto som sa ho úspešne stránila asi mesiac, hoci ma to nesmierne bolelo. Jedného dňa si ma však počkaj pred mojím panelákom. „Prečo sa mi vyhýbaš?“ spýtal sa smutne. „Prečo? Pretože si pripadám ako hlupaňa, vieš?!“ vykričala som mu do tváre. „Ale priateľmi môžeme byť aj napriek tomu, že som ti neopätoval city, či nie?“ spýtal sa ma sklesnuto. Rozmýšľala som, či mu mám dať druhú šancu. V podstate sa voči mne nijako neprevinil, tak som nevidela dôvod mu ju nedať. Po našom rozhovore sme sa opäť denne stretávali – ako v knižnici, tak aj vo voľnom čase. Na moje vyznanie sme zabudli (alebo sa aspoň tvárili, že sa nič také nestalo). Dlhé tri mesiace bolo všetko v najlepšom poriadku. Potom však Teo častejšie a častejšie rušil naše stretnutia. Na otázku Prečo? mi vždy odpovedal vyhýbavo. A tak, tuším v marci, som už stratila nervy a vyrukovala som naňho s tým, čo som si skutočne myslela o vyhýbaní sa – tento krát z jeho strany. „Počuj, ak sa so mnou už nechceš priateliť, stačí, ak mi to povieš na rovinu,“ statočne som zadržiavala slzy, ktoré sa drali na povrch. „Lex ja ... ja sa s tebou chcem kamarátiť, no nemôžem. Prosím, nenúť ma povedať ti dôvod prečo, no jednoducho ... nemôžem,“ zúfalo si rukou prehrabol vlasy. „Fajn. Nepožiadam ťa o vysvetlenie. Nebudem ťa žiadať už o nič, pretože my dvaja sme ako kamaráti skončili. Zbohom Teo,“ zašepkala som a odišla. Celé dva týždne som rozmýšľala nad tým, čo mu bránilo v priateľstve so mnou. Moje myšlienky uviedol na pravú mieru až jeden súkromný list.

Drahá Lex, ak čítaš tento list, s najväčšou pravdepodobnosťou už nie som medzi živými. Vieš Lex, som chorý – mám rakovinu kostnej drene. Preto som ti neopätoval svoje city – ktoré boli možno ešte silnejšie než Tvoje. Nemohol som. Nechcel som Ťa oberať o šťastie, byť ti na príťaž. Milujem Ťa, Lex. Chcem, aby si vedela, že som sa do teba zamiloval od prvého momentu, čo som Ťa uvidel. Prosím, odpusť mi, že som ti to nepovedal. Chcel som Ťa vidieť takú, aká si vždy bola – šťastnú a bezstarostnú. Ak by som ti to povedal, trápila by si sa a zaobchádzala so mnou ako v rukavičkách. To som nechcel. Chcel som úprimnosť aspoň od jedného z mojich blízkych – hoci za cenu neúprimnosti k tebe. A Ty Lex, si mi najbližšia. Prosím, nevyčítaj si svoje rozhodnutie ukončiť naše priateľstvo, pretože to už zmeniť nemôžeš. Ži v prítomnosti, a uč sa z chýb, ktoré si spravila v minulosti – tak, ako si to robila doteraz. Dúfam, že si čoskoro nájdeš niekoho, kto ti Tvoju lásku bude môcť opätovať. Spomínaj na mňa ako na dobrého priateľa, s ktorým si za takmer pol roka pribrala minimálne päť kíl. (Dúfam, že som ti predchádzajúcou vetou vyčaril na tvári aspoň náznak úsmevu). Nesmúť za mnou, Lex. A ak budeš, rozhodne sa so smútkom s niekým podeľ, bude to tak ľahšie. Budem na teba dávať pozor, nech už budem kdekoľvek.

Navždy Tvoj, Teo

Dočítala som list, ktorý som v rukách držala už snáď tisíckrát a s očami plnými sĺz som zdvihla pohľad k starkej. „Opustila som ho. Práve vtedy, keď ma najviac potreboval,“ zašepkala som zachrípnutým hlasom. „Teo bol veľmi múdry chlapec, zlatko. A očividne ťa aj veľmi ľúbil. Viem, že si sa s tým potrebovala vyrovnať, keď to bolo čerstvé, no prešlo už pár týždňov, a ty sa musíš posunúť ďalej. Život ti prinesie ešte mnoho šťastných chvíľ, no ty im musíš otvoriť svoje srdce. Sprav to kvôli sebe. Sprav to pre Tea,“ chytila ma povzbudivo za ruku. „Navždy ho budem ľúbiť. Navždy,“ zašepkala som a spomienky na Tea ma pri tom hriali v srdci. Bol čas posunúť sa ďalej.

Autor: Erika Krchňová