NEVYDARENÁ LÁSKA

Bola to ona! Ona, tá, ktorá ma na prvýkrát oslovila. Darovala mi krásny úsmev a zahanbený pohľad. Srdce mi zaplesalo a povedalo, spoznaj ten kúsok nežnosti.

Celé sa to začalo chladnou zimou a rýchlym zoznámením. Bolo to náhodné alebo osudové? Neviem, no bolo to mojím veľkým pobláznením. Bolo to neprekonateľné.

Obaja sme si liečili srdiečka tým, čo to srdce druhého potrebovalo. Bolo to krátke, no príliš krásne na to, aby to niekam pokračovalo... Boli sme ako skladačka, ktorá sa nemala rozpadnúť No nakoniec najlepšie bolo nechať ju upadnúť.

Chcel by som vrátiť ten čas, kedy sme spolu sedeli len tak pod vŕbou, rozprávali sa o možnom a nemožnom, a užíval si všetky chvíle s tebou.

Chcel by som vrátiť ten čas zázračný, keď bolo všetko čierne bielym, všetko zlé dobrým, keď som lietal v oblakoch celý rozžiarený a stačil na to len pohľad tvojim očiam tmavohnedým.

Pozorne som počúval tlkot tvojho srdca, počúval ho vždy, keď sme boli blízko seba, no tvojmu srdcu nebol som správny vodca. Nikoho som neľúbil viac ako teba.

Mysleli sme si, že všetko bolo tak, ako byť má, Kto mal vedieť, že to príde a odíde ako hurikán? Oddávali sa láske, ktorá je už dávno zabudnutá.

Láska nás pohltila tak rýchlo a hlboko ako vulkán, zastavila sa, až keď sme už nevedeli čo ďalej. Zistil som, že život s tebou by bol najkrajší, ale aj najťažší... Moje srdce umiera a ja umieram spolu s ním.

Autor: Marianna Černejová