Čaro Vianoc

Meno: Filip Šefits

Vek: 17 rokov

Téma mesiaca: Čaro

Decembrová súťaž: 2. miesto

A možnože si predsa jedno kúpim – vrecko s nápisom „I love Berlin!“ – keď už len pre tú iróniu. Len keby nestáli desať eur a deväťdesiat centov... To je trochu priveľa na vyslanie odkazu, ktorý by som aj tak pochopil len ja. Ako všetko, čo som si kedy kúpil, aj to vrecko by sa stalo len ďalším fragmentom môjho nelogicky pozliepaného imidžu, ktorým sa cudzincom snažím vysvetliť, kto som... Kto chcem, aby si mysleli, že som... Kto nie som.

Napriek jeho otrasnému dizajnu by som ho nosil na chrbte, nápis „I love Berlin!“ by ma v očiach cudzincov namaľoval ako skúseného cestovateľa, hoci v skutočnosti Berlín z duše nenávidím a myslel by som ho ironicky. Užíval by som si nevedomosť ľudí, dodala by mi odvahu dôverovať len sám sebe a bol by som šťastný. Ako-tak.

Let domov mi včera zrušili, spoločnosť Rakúskych aeroliniek niečo poplietla a do Viedne nepriletím. Už som sedel v lietadle, motor bol naštartovaný, v ušiach mi hralo „I’m coming home...“ a s vidinou domoviny pozoroval som letuškine inštrukcie ako prekabátiť smrť plynovou maskou, keď sa motor zrazu vypol. Pilotovu nemčinu mi tlmočili výrazy spolucestujúcich a keď lietadlo zaliali agresívne výkriky, slzy a zúfalý smiech, uvedomil som si, že Vianoce strávim v Berlíne. V obrovskom, nemecky hovoriacom Berlíne.

Môj hlad som si viac vypočítal ako vycítil – za posledné dva dni cestovania som zjedol päť mandarínok, tri žemle so syrom a jogurt. Niežeby som si nevedel niečo zohnať, ale zo začiatku som sa šetril na nostalgickú chuť maminej kuchyne a teraz mi Berlínske znechutenie nadobro zahnalo chuť do jedla. Hoc musím uznať, pocit rozkladajúceho sa proteínu už mojim bunkách začína badateľne chýbať.

Od posledného spánku som osem hodín odrobil a štyridsať precestoval. Košeľa, ktorú mám oblečenú už vyše dvoch dní mi na krku generuje pľuzgiere, vlasy mám mastné a spotené, sprche spred cestovania už vypršala záručná doba, pery mám naduté a popraskané a je mi zima. Dokonca aj zuby ma z nejakého dôvodu bolia... Od kráčania po mestách, staniciach a letiskách mi z chodidiel vyrašil húf otlakov, jedna topánka sa mi už takmer celá roztrhla a pri chôdzi pripomínam futbalistu so svalovicou... Rozhodol som sa teda vstrebať Berlínske „Fick dich!“ len na lavičke tu na letisku. Vytiahol som laptop a začal som písať, aby mi ten okolitý svet znovu začal dávať aspoň ako-taký zmysel.

„Könnten Sie sich bitte etwas bewegen?“ oslovilo ma blonďavé dievča s dioptrickými okuliarmi, za ktorými sa skrývali buď modré alebo zelené oči – nie som si istý, očný kontakt som udržal len na moment, potom som už musel zaujať mne typický stav sociálnej paniky.

„Yes! Teda... Ja!“ vykoktal som zo seba internacionálnu hlášku, celým telom (hádam aj nechtami na chodidlách) som vygestikuloval pozitívnu odpoveď a na lavičke som sa posunul. Musím sa priznať, rozumel som jej iba otáznik na konci vety, ale poprosiť o angličtinu mi prišlo nepotrebné – z kontextu situácie bolo celkom jasné, o čo ma žiada. Zdvorilo, dbajúc na môj osobný priestor si prisadla, hanblivým pohľadom mi poďakovala a na malú chvíľku som dostal lepšiu šancu pozrieť sa jej do očí. Pravé mala zelené a ľavé modré. Na oči nie som expert, ale taká rozličnosť mi prišla zvláštna.

Napadol mi ten ohraný vtip o tom, ako sa jediné pekné dievčatá v Nemecku nazývajú turistky a uvedomil som si, že vedľa mňa sedí výnimka. Husté, bledožlté vlasy mala rozpustené, ich končeky sa neupratane miešali v kapucni vojensko-zelenej bundy, ktorá bola minimálne dvakrát hrubšia ako ona a voňala po mandarínkach. Páčilo sa mi, že sedí vedľa mňa. Vedľa mňa - to miesto zvykne bývať prázdne.

Všimol som si, ako nenápadne hľadí na môj monitor, na doterajšie slová. Zrejme sa snaží rozpoznať ich jazyk, no ak je vnímavá, vydedukuje ho zo značky „SK“ v rohu obrazovky. Ktovie čo si myslí o tých zvláštnych mäkčeňoch a dĺžňoch – predsa len, tie v Nemecku nemajú. Musia pôsobiť čudne, možno aj trochu strašidelne... Ako všetko neznáme a nepoznané.

Aj ja som chcel spoznať neznáme a nepoznané. Bolo to už celkom dávno. Objal som mamu, otca, zamával som kamarátom a poď ma cez pol kontinentu pozrieť ten svet, o ktorom všetci hovorili. Tak a som tu, svet som videl - nie je zas až taký veľký - a už by som rád aj domov.

Dnešok som si v hlave nakreslil už minimálne tisíckrát, no musím sa priznať, v Berlíne som nebol na jedinom z tých obrázkov. Mal som byť doma, s rodinou viazať salónky a zdobiť stromček, namiesto toho sedím na letisku v Berlíne. To je na tej realite blbé - nech ju vymyslíte akokoľvek, tá sviňa si aj tak spraví, čo chce.

Ešteže aj to dievča je Nemka, aspoň sa nemusím cítiť ako zbabelec, keď sa jej neprihovorím - mám kvalitnú výhovorku: po nemecky neviem. Práve v sebe nasilu zadržuje smiech, asi si spomenula na niečo vtipné. To sa aj mne občas stáva. Rukou si zakryla našponované pery a sklonila zrak z mojej obrazovky. Zrejme ju už omrzeli tie zvláštne mäkčene a dĺžne.

No nič, posťažovať som sa už posťažoval, dievča som opísal, hádam si už len pôjdem kúpiť to vrecko „I love Berlin!“ a zakončím tento neúspešný pokus o hľadanie pointy v realite. Potom si to po sebe prečítam, nespokojne vymažem a osmutniem pri uvedomení, že realita pointu nemá. Pôjdem pozrieť oneskorenú letenku, snáď nejaký hotel a Vianoce oslávim zrejme kdesi pri Brandenburgskej veži... Ale najskôr to vrecko.

„Entshuldigung, “ otočil som sa ku dievčaťu, snažiac sa vymeniť jej prekvapujúco príjemnú prítomnosť za predražené vrecko, ktoré si idem kúpiť nie hoci, ale pretože s ním nesúhlasím. „Kann ich... ehm... durchgehen?“

„Jasné.“

V tvári som citeľne sčervenel a končeky prstov sa mi rozklepali. S úmyslom rýchlo zaklapnúť laptop som ho schmatol, no potom som si uvedomil, že už to aj tak celé párkrát prečítala. Panikáril som. A ona sa smiala.

„Ja, že... nerozumieš...“

Smiala sa pekne.

„Voniam po... po mandarínkach?“ s ťažkosťami drala slovenské hlásky cez jej slovenský smiech.

Smiala sa zrozumiteľne.

„Ehm...“

„Tie oči mi budeš musieť odpustiť. Genetika.“

„To je v poriadku, ja mám rád genetiku... teda oči... teda... tvoje...“

Smiala sa po slovensky.

„Práve som priletela z Kanady, tu v Berlíne robí môj brat a vezie ma domov. Autom. Chceš hodiť?“

Smiala sa so mnou.

...

Neviem, nazvať to čarom Vianoc mi príde trochu rozprávkové, no drámy bolo po okolí na môj vkus už trochu dosť. Mal som byť v Berlíne, nadávať na Rakúske aerolinky a hľadať si hotel, namiesto toho idem domov s blonďavou Slovenkou. To je na tej realite krásne – nech ju vymyslíte akokoľvek, tá potvora si aj tak spraví, čo chce.

...

„Die Tashe „I love Berlin“, bitte.“

„Zehn Euro neunzig.“

„Hier. Danke.“

Tak mám vrecko. Napriek jeho otrasnému dizajnu ho budem nosiť na chrbte, nápis „I love Berlin!“ ma v očiach cudzincov namaľuje ako skúseného cestovateľa, hoci v skutočnosti ho budem myslieť celkom úprimne. Budem si užívať nevedomosť ľudí, dodá mi odvahu nedôverovať len sám sebe a budem šťastný. Ako-tak.