Zdesenie

Meno: Rebeka Beláková

Vek: 12 rokov

Téma mesiaca: Priehľadní/ý

Januárová súťaž: 2. miesto

Prešlo už pár dní odkedy sa to stalo. Odkedy ma Hlavný súd vyhlásil za priehľadnú. Prišlo to tak nečakane, ale predsa som to mala očakávať. Na mojom notebooku sa zjavilo iba jedno slovo.

Vždy som chcela patriť medzi žiarivých. Neutráli boli podľa mňa odseknutí od sociálneho života a priehľadní... Priehľadných si nikto nevšímal. Jediné čo podľa mňa mali celé dni na práci bolo obdivovanie žiarivých. Každé dieťa bolo neutrálom. Záležalo len na tom kam ho Hlavný súd priradí a mňa priradil ku skupine úbožiakov, ktorí trávia celý život v tieni žiarivých. Áno, sem-tam idú so žiarivými na špeciálne misie. Ale aj to len hŕstka šťastlivcov.

Tri dni potom čo slovo „priehľadná“ zasvietilo na mojom notebooku, nastalo veľké zhromaždenie, na ktoré som bola nanešťastie pozvaná aj ja.

Opustila som skromný byt v uniforme pre priehľadných a namierila si to k námestiu. Nikto si ma nevšímal. Bol to hrozný pocit. Oči okoloidúcich sa sústredili len na žiarivých. Nejaká priehľadná im bola kradnutá. Keď som prišla na námestie, všetko bolo pripravené. Niekoľko stupienkov bolo pravidelne rozmiestnených. Stupienky, na ktoré sa o chvíľku mali postaviť žiariví boli, naopak od tých pre priehľadných, dokonale vyleštené. Samozrejme, všetko leštili priehľadní.

„Vítam vás drahí žiariví, neutráli a...,“ moderátor sa rozhliadol okolo, akoby niečo zabudol, ,,och áno. Ešte aj priehľadní.“

Väčšina žiarivých sa pri pokuse o vtip zasmiala. Aj ja by som sa smiala, keby ma Hlavný súd nebol zle zaradil.

„Boli ste zvolaní aby sa spomedzi vás vybrali vhodní kandidáti na špeciálnu misiu,“ predniesol slávnostne.

Rozhodil rukami: „Každý, kto už je zaradený, sa môže stať hviezdou! Tentokrát sa Hlavný súd rozhodol, že nastúpiť môžu aj ľudia, ktorí sa len nedávno pripojili ku správnej skupine. Taktiež bolo rozhodnuté, že o svojej špeciálnej misii sa budú môcť dvojice rozprávať len s mentorom. Prejdime rovno k vyhláseniu mien!“

Celé moje vnútro sa otriaslo. Toto by mohla byť moja šanca. Dokázať, že nepatrím ku priehľadným. Dokázať, že sa zmýlili. Ale predsa len v Meste je toľko ľudí, ktorých môžu vybrať. Je minimálna šanca, že by mohli vybrať zrovna mňa.

Moderátor utíšil dav mávnutím ruky: „Prvá dvojica sú Lockwood a Carlylová. Prosím, postavte sa na stupienky.“

Najskôr vyhlásil žiarivého, ktorý zožal potlesk a až po ňom priehľadnú, na ktorú sa nikto ani nepozrel. Takto to išlo ďalej až po desiatu dvojicu.

„A posledná dvojica je Machiko Ling a Ilisha Ross. Prosím postavte sa na stupienky,“ usmial sa a ukázal na posledné voľné miesta.

Nevedela som či sa mám radovať alebo plakať. Vyhlásil ma. Moje nohy ma niesli na pódium, na stupienok, ktorý sa nachádzal vedľa nízkej Číňanky v žiarivom oblečení.

„Toto sú všetky dvojice, ktoré sa zúčastnia na špeciálnych misiách. Prosím o potlesk!“ povedal moderátor nadšene.

Dav zatlieskal spolu s ním a ja som si zatiaľ prezrela Machiko a jej žiarivý úsmev. Mala čierne vlasy, ktoré sa ani trochu nepodobali mojim. Boli lesklé a akoby žiarili nadpozemským svetlom. Jej opálená pokožka vynikala vo svetle reflektorov.

Nepamätám si kedy alebo ako som sa dostala z pódia na pozemok Hlavného súdu. Viem len, že som kráčala za Machiko a ostatnými. Dostali sme sa do jednej miestnosti, v ktorej bol nejaký vážne vyzerajúci pán, ktorý podľa oblečenia patril k neutrálom.

„Boli ste vybraní aby ste pomohli upevniť vieru ľudí v systém,“ prehovoril hlbokým hlasom a začal rozdávať úlohy.

Boli to obyčajné herecké role. Jedna dvojica dostala za úlohu nájsť nejaký spis, druhá zachraňovať zvieratá, tretia dažďový prales a tak ďalej. Boli by to krásne činy, keby nešlo len o to dať to na internet, aby bol Hlavný súd za dobročinnú organizáciu.

Nepočúvala som kým nespomenul moje meno: „Machiko Ling a Ilisha Ross, vy pôjdete za stenu.“

Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Za stenu nikto nesmel. Nikto tam nebol už asi dvesto rokov. Vraj sa tam nedá žiť. Vraj je to tam nebezpečné. Očividne našu zvedavosť znovu nakŕmili klamstvami.

„Každá dvojica dostane mentora, ktorý ju oboznámi s podrobnosťami. Nejaké otázky?“ nezaujato si nás premeral pohľadom.

Nikto sa neozval. Síce každý mal chuť sa spýtať na to čo nás za stenou čaká, nikto tak však neurobil z dvoch dôvodov. Ten pán vzbudzoval rešpekt. Bolo nedôstojné sa ho na to vypytovať. Misie boli vo väčšine prípadov verejné, ale nebolo pochýb, že táto zapadne medzi tajné.

Odviedli nás k mentorovi, každú dvojicu do inej miestnosti. Mňa a Machiko odviedli do útulnej kancelárie nejakého neutrála. Až po chvíli som si všimla vysokej kostnatej pani sediacej vo veľkom červenom kresle. Na dlhom nízkom stolíku boli porozkladané papiere a spisy. Pani mala oblečenú uniformu neutrálov a blond vlasy zopnuté do prísneho drdolu. Vyzerala akoby za sebou mala tvrdý vojenský výcvik. Úprimne, trochu som sa jej bála.

„Konečne ste sa uráčili prísť,“ poznamenala.

Machiko afektovane odvetila: „Prepáčte, ale zdržali nás.“

Prísne na ňu zazrela: „Dvadsať minút? Tak to pochybujem.“

Rázne ukázala na papiere na stole: „Ako určite viete, pôjdete na misiu, ktorá je prísne tajná. Budete uverejňovať iba to čo ja osobne schválim. Ako vás iste oboznámili, som vaša mentorka a budem dohliadať na to aby misia prebehla bez problémov. V horšom prípade vám pomôžem problém odstrániť. Alebo navrhnem na túto misiu niekoho lepšieho.“

Pozrela som na papiere. Boli tam presné náčrty Mesta a nejasné náčrty plochy za stenou. Asi tri kilometre od steny bol nakreslený bod s nápisom „základňa“. Vedľa boli dokonale poukladané ďalšie papiere, pravdepodobne správy o základni.

Machiko sa nespokojne zamrvila: „To máme iba prísť na nejakú základňu a zase sa vrátiť? Nič viac? Nechceš nám povedať prečo?“

„My si budeme vykať, slečna Ling. Ilisha, ty by si tiež mohla dávať pozor,“ povedala prísne a znovu zazrela na Machiko.

Neochotne som odtrhla zrak od jednej správy, ktorú niekto napísal pre Hlavný súd. Písalo sa v nej iba o tom čo ľudia na základni robia v určitých časoch. Nepovažovala som to za dôležité.

„Keďže ma už Ilisha počúva, môžem prejsť rovno ku misii. Vašou úlohou bude skontrolovať, či všetko na základni ide tak ako má, či sú zamestnanci v poriadku, pretože nikto neodpovedá na listy ani na elektronické správy. Keďže sa základňa nachádza za stenou, mali by ste vedieť čo sa za ňou nachádza skôr ako vás niečo zožerie zaživa,“ povedala s chladným pobavením pri predstave ako nás niečo zožerie.

Machiko sa zamračila: „Chcete povedať, že tam žije niečo nebezpečné? Prečo teda nevybrali na misiu niekoho s vojenským výcvikom ako ste napríklad vy?“

„Pretože nikto s vojenským výcvikom tu nie je. Ja nemám za sebou žiadny výcvik nechápem prečo si to myslíte,“ tiež sa zamračila.

Radšej som zakryla úsmev, aby sa nezačali mračiť aj na mňa. To je posledná vec, po ktorej by som túžila.

Mentorka znovu nahodila kamennú tvár, ktorú by jej mohol aj šuter závidieť: „Myslím tým, že by sa vám mohlo niečo stať a ja to nemôžem dopustiť. Niežeby mi na vás záležalo, ale mám výbornú povesť a nechcem aby mi ju pokazila smrť dvoch dievčat, ktoré umreli len preto, že ma nepočúvli. Takže si podrobne naštudujete trasu a vyrazíte až keď uznám, že môžete.“

„Takže si stačí naštudovať trasu, omrknúť tých na základni a vrátiť sa späť? Znie to ľahko...“ povedala Machiko pričom mávla rukou.

Ale ľahké to nebolo...

V prvom rade bolo ťažké si zapamätať trasu. Komu by napadlo, že za stenou sa nachádza hustý les? A po ňom močiar? A komu by napadlo, že na to aby sme sa dostali na základňu to budeme musieť celé obísť? Nevedela som, že trasy môžu byť až také zložité. Potom mala nasledovať už len rovná cesta cez nejaké lúky.

Mentorka len nesúhlasne krútila hlavou keď sme jej ukazovali, že kratšia cesta bude ak pôjdeme sprava a potom sa napojíme na cestu k základni. Ona tvrdila, že musíme za každú cenu ísť zľava, pretože na druhej strane je močiar dlhší, než je zakreslený na mape. Vraj o tom počula. S každým ďalším pokrútením hlavou sa vo mne prehĺbil pocit, že tam bola. Že všetko videla a všetko prežila.

Dni utekali rýchlo. Až po týždni neustáleho opakovania trasy a denného režimu, podľa ktorého sa riadia zamestnanci tam, mentorka uznala, že sme pripravené. Bola som rada, že už sa to nebude predlžovať, pretože celá tá situácia vo mne vzbudovala nové emócie. Mala som chuť sa vrhnúť po hlave do nebezpečenstva a nedbať na to čo prísna mentorka vraví. Chuť zažiť niečo nové, vypadnúť preč z Mesta a ísť ďalej. Niekde, kde na mňa nebude dohliadať žiaden Hlavný súd, ktorý som znenávidela vo chvíli keď ma priradil k priehľadným.

Sledovala som Machiko ako sa pohráva s dlhými náušnicami, ktoré boli na misiu nepraktické. Náušnica sa jej niekde zasekne, utrhne aj s kúskom ucha a bude spokojná. Stáli sme pred bránou. Teda ak sa to bránou dalo vôbec nazvať. Bola to skôr iba posuvná betónová stena. Ktorá sa začala postupne otvárať až ukázala svet za stenou.

Zdesenie.

Jediný pocit, ktorý som vtedy pocítila.