Kúzlo okamihu

Meno: Rebeka Beláková

Vek: 12 rokov

Téma mesiaca: Čaro

Decembrová súťaž: 1. miesto

Drevené hodiny odbili polnoc. Detské puzzle bolo porozhadzované po zemi. Ponožky, na ktorých spokojne odfukoval pes, zakrývali minuloročný kalendár. Posledná oblátka ležala smutne na stole. Nič z toho by som nevidela, keby sa na chodbe nerozsvietila lampa žltým svetlom.

Pomyslela som si, že niekto sa len vracia z nočnej. Ale ten niekto ma rýchlo vyviedol z omylu.

Ozvalo sa tiché klopanie na dvere, tak som otvorila. Možno to bolo tým, že to znelo naliehavo a možno tým, že som bola zvedavá kto to o polnoci môže klopať na dvere.

,,Slečna Morphová?“ spýtalo sa dievča hneď ako som otvorila.

Jej snehovo biele vrkoče sa pohojdávali v slabom vetre a jej oči boli modré ako ľad. Bola ako vystrihnutá zo severských rozprávok. Mala jemné črty tváre a vyzerala akoby sa nikdy v živote neusmiala. V porovnaní so mnou bola veľmi nízka. Zvláštne bolo, že mala obuté žlté gumáky a žltý pršiplášť, ktorý jej bol veľký.

,,Áno,“ odpovedala som rozospato ,,to som ja. A ty si?“

,,Volám sa Aurora. Obleč si prosím kabát,“ povedala jemným hláskom. Bol tenký a vysoko položený. Skrátka detský.

Poslúchla som ju a obliekla som si starý čierny kabát, na ktorom sa už tých pár rokov podpísalo. Vykročila som za malým dievčatkom do temnej noci. Rozmýšľala som, čo po mne vlastne chce. A prečo poslúcham nejaké dieťa, ktoré vidím prvýkrát a jeho meno som počula iba pred chvíľkou? Nie som z tých, ktorí by pokojne opustili v noci dom a išli s niekým neznámym von. Ale z dievčatka vyžarovalo niečo upokojujúce. Niečo, čo ma nútilo kráčať ďalej.

,,Um... kam vlastne ideme?“ spýtala som sa po chvíľke tichej chôdze.

Vietor sa zahrával s mojimi dlhými zlatými vlasmi a ja som ľutovala, že pri sebe nemám gumičku. Aurora si ma prezrela od hlavy po päty a prehlásila: ,,Idem ti ukázať čaro maličkostí a noci.“

,,Ale ja viem oceniť maličkosti,“ namietla som.

Vážne som vedela oceniť maličkosti. Teraz by som napríklad vďačne prijala gumičku a tá je celkom malá. Bolo zvláštne, že to dieťa sa správalo oveľa dospelejšie ako ja.

Kráčali sme temným a chladným lesom. Dievčatko zasvietilo starý lampáš aby sme si videli pod nohy, ale všetko okolo nás zostalo zahalené pod rúškom tmy. Slabé lúče mesiaca sa neúspešne pokúšali dostať cez spletené konáre strašidelných stromov. Občas som mala pocit, že som zahliadla za nejakým stromom pár červených očí, ale zakaždým ako som sa pozrela ich smerom, sa stratili. Občas som mala pocit, že nás niečo nedočkavo sleduje, ale keď som sa obzrela, les vyzeral pokojne. Všetky tieto pocity sa našťastie rozplynuli, keď sme vyšli na čistinku. Kúpala sa v mesačnom svite. Šedá tráva sa vlnila vo vetre. Na niektorých miestach som videla aj kvety. Až keď som pred nami uvidela žiaru pouličného osvetlenia, uvedomila som si, že sa nachádzame nad mestom. Nikdy som si nevšimla, že je tu stará lavička. Zdalo sa, akoby ju niekto postavil iba pre túto chvíľu. Aurora mierila práve k nej. Neostávalo mi nič iné ako ju so zatajeným dychom nasledovať.

Posadila sa a kývla rukou, nech si sadnem k nej. Zatiaľ čo ja som rozmýšľala či je rozumné si sadnúť v takejto zime na lavičku (predsa taký zápal močového mechúra nie je žiadna sranda), dievča skúmalo mesto pod nami. Striaslo ma. Bála som sa výšok. Bol to môj najväčší strach, ktorý som nikdy neplánovala prekonať.

,,Pozri sa pred seba a povedz mi čo vidíš?“ spýtala sa jemne akoby nechcela vyrušiť zavýjajúci vietor. Nebola som si istá, či to pošepkala ona alebo vietor.

,,Vidím domy, autá, nejaké stromy a ... lampy...“ pokrčila som ramenami a v duchu som si opakovala, že do takýchto výšok sa už nevrátim ani keby mi za to zaplatili.

Aurora si z koženej tašky vytiahla čiernu termosku s lákavo voňajúcim kakaom. V mojom vnútri sa ozvala tichá závisť, ale aj zaškvŕkanie v bruchu.

Len sa potichu napila a ďalej pozorovala nudné mesto a potom sa spýtala: ,,To je všetko? Nič iné nevidíš? Krásnu nočnú oblohu, milión svetielok ani len nádherný mesiac?“

,,Nie, veď som ti už povedala čo všetko vidím,“ odvetila som nevrlo.

Povzdychla si a znovu sa napila. A ja som závidela, že žiadnu termosku s horúcim kakaom nemám.

Po chvíľočke skúmania mesta zase prehovorila: ,,Pozri sa ešte raz. Možno tentokrát niečo uvidíš.“

,,Ako chceš,“ povedala som mierne otrávene a unavene.

S povzdychom som sa zadívala na mesto. Strach sa samozrejme ozval. Ale čím dlhšie som sa dívala, tým tichšie mi šepkal. Snažila som sa predstaviť si, čo môže vidieť to dievčatko. Po chvíľke usilovného pozerania sa som si všimla hviezd, ktoré sa na mňa žiarivo usmievali. Každá z nich ukrývala tisícky príbehov. Pozrela som sa na mesto a nevidela som iba hromadu svetiel, ale odraz nebeskej oblohy na Zemi. Nad všetkým kraľoval Mesiac, strážca mesta a snov. Bolo to krásne. Vidieť.

S nadšením som sa pozrela na dievčatko. Usmialo sa na mňa. Bola som prekvapená, že to vôbec vedela. Jej úsmev stál za to. Za prekonanie strachu a pozretie sa dole. Veselé iskričky v jej očiach tancovali a mňa na srdci hrial dobrý pocit.

,,Dáš si?“ podala mi termosku.

S neskrývanou radosťou som si dala poriadny dúšok. Keď som na jazyku pocítila sladkú chuť mlieka, privrela som oči. Kakao bolo teplé a rozohrialo moje vnútro.

Aurora sa chvíľku hrabala v jej celkom malej taške až vytiahla maličký zlatý medailón. Bez slova mi ho zavesila na krk. Vrátila som jej termosku a zmätene som si medailón obzrela. Skladal sa z malého kamienka a pozláteného okraja. Vyzeral magicky, svetlo hviezd sa v ňom trblietalo.

,,Ďakujem,“ povedala som vykoľajene, na čo ona len s úsmevom prikývla.

Začala sa mi točiť hlava. Cítila som sa zle. V tom nápoji asi niečo bolo. Začal sa mi rozmazávať zrak. Akoby niekto krátkozrakému zobral okuliare. Nastala čierno čierna tma. A vzápätí ostré svetlo. Žmúrila som do prenikavej slnečnej žiary.

,,Dobré ránko. Ako sa ti spalo na gauči?“ spýtala sa ma mama s dobromyseľným úsmevom.

Ležala som tak ako som zaspala. Presne v tej istej polohe, s hlavou natočenou na televízor. Myslela som si, že to bol iba čarovný sen. Kým som si na krku nenahmatala chladivý zlatý medailón.

Odvtedy chodím s očami otvorenými a snažím sa v mysli zachytiť kúzlo každého okamihu. Dobrého aj zlého. Aby to dieťa vo mne nikdy úplne nevyrástlo.